„Rôzne potreby ľudí v núdzi spôsobené vojnou na Ukrajine si vyžadujú aj rôzne spôsoby našich odpovedí.“ povedala generálna predstavená sestier dominikánok sr. Karola Mária Dravecká OP.

A jednou z odpovedí žiakov GTA-čka bola služba dobrovoľníkov pre utečencov na Železničnej stanici v Košiciach a na „čeháčku“.  Mnohí žiaci prijali možnosť byť nablízku tým, ktorí to teraz najviac potrebujú. Nová skúsenosť, noví ľudia, súcitenie, pomoc, zdieľanie bolesti i radosti, vďačnosť.

Malé svedectvá našich dobrovoľníkov:  

Bola to pre mňa nová skúsenosť, ale veľmi príjemná. Som rada, že som aspoň takto mohla pomôcť a priložiť ruku k dielu.

                                                                                                                      Klára Korfantová (3.C)

Bolo to ťažké, ani nie tak fyzicky ako psychicky. Vidieť ľudí, pre ktorých sme jedinou istotou boli my, bolo náročné. Jazyková bariéra častokrát nepomáhala situácii, no snažili sme sa zo všetkých síl. Ľudia so znalosťou ruského jazyka vedia byť možno viac nápomocní, pretože anglicky hovorilo pomerne málo ľudí a určite by bolo pre ľudí, ktorým sme pomáhali, menej stresujúce, ak by mohli hovoriť ukrajinským/ruským jazykom. Ďakujeme za možnosť pomôcť, určite nám to veľa dalo a snáď sme aj veľa odovzdali.    

                                                           Branislav Haluška (3.C)

Mňa dnes najviac dojalo, keď som odprevádzala na autobus mamičku, babičku a dve detičky a niesla som na rukách malé dievčatko (asi 2-3ročné). V momente, keď som ich posadila do autobusu, sa maličká za mnou rozplakala, a tak som pred autobusom plakala aj ja.                                                                                

Mariana Baranová (3.B)

Piatok bol pre mňa náročný, priamo sa ma dotkla celá situácia a mám pocit, že sa na ňu pozerám inak. Som viac citlivá k bolestiam a k utrpeniu druhých, ktoré si aj tak v celom rozsahu neviem predstaviť. Čím si musia títo ľudia prechádzať. Som ale veľmi šťastná, že som mohla svojou troškou prispieť a aspoň málinko pomôcť. Veľkým povzbudením boli pre mňa aj ostatní a hlavne sestra Karmela, z ktorej žiarilo (a stále žiari) toľko dobra, nehy a lásky. Vidieť, ako k ľuďom prichádza a ako sa im prihovára, veľmi potešilo moju dušu. A za to všetko ďakujem.
                                                                                                                                 

Viktória Sláviková (3.A)

Čas strávený na stanici určite nebol premárnený. Ukrajinci nás teraz potrebujú tak, ako my potrebujeme vodu. Ocitnú sa v cudzom meste s naplnenými taškami, pasom, väčšina má aj peniaze. Chodia s deťmi, babičkami, zvieratami. Bez otcov. Nemajú poňatia, kam majú ísť. My sme tí, ktorých sa pýtajú na cestu. My sme tí, ktorým ďakujú. My sme tí, ktorí im musia pomáhať. Častokrát sa mi slzy tlačili do očí. Nemajú pri sebe manželov, otcov, bratov. Nemajú miesto, kde by sa vrátili. Som veľmi vďačná za to, že som mohla takto pomôcť. Tých 6 hodín dalo veľa im, ale aj mne.                                                                                                                                           

Eliška Petrášková (3.A)

Ukrajincov sme sa pýtali kam idú, hľadali cestu v cestovnom poriadku a kupovali miestenky. Je dobré kupovať ich s nimi, aby mali istotu, že majú tie správne. A ten pocit, že som tak veľmi ľuďom pomohla, dal dňu zmysel. Určite chcem ísť znovu.                                                                                                                  

Adelheid Meisterová (3.B)

Keď sme tam (na „čeháčko“) prišli, najprv sme sa museli zoznámiť s prostredím. Keďže som tam bola aj pred 2 týždňami, tak som to mohla trošku porovnať. Pred 2 týždňami tam bol väčší chaos, robili sme to, čo bolo potrebné. Teraz už  nebolo až tak veľa ľudí, neviem, či to bolo tým dňom alebo sa to už nejako ustálilo. Ja som sa zo začiatku s dievčatami z 2.A venovala pripravovaniu bagiet, ukladaniu tovaru, triedeniu fliaš. Chvíľu sme aj nemali čo robiť. Ale potom som sa pridala ku kamarátke do kuchyne, kde sme rozdávali to, čo ľudia potrebovali a potom prišla najväčšia akcia dňa -  vydávanie obedov. Bola to sranda a čas letel ako strela, až sme sa čudovali, keď nám dievčatá prišli povedať, že už môžeme ísť, že sú 2 hodiny. Túto skúsenosť beriem veľmi vážne, ja by som sa nedokázala len tak zbaliť a odísť. Je mi veľmi ľúto, čo všetko musia títo ľudia zažívať.                                                          

Zuzka Bukatová (2.B)

Pri čakaní v rade na železničnej stanici sa ma mladá mamka troch detí z Ukrajiny opýta, či je to náročná práca. Túto otázku mi položila žena, ktorá musela opustiť svoj domov, rodinu, manžela, zbaliť sa do troch kufrov a deťom tvrdiť, že si urobia výlet po Európe. Aj keď ma po celom dni boleli nohy a bola som hladná, moja bolesť bola ničím v porovnaní s tým, v akej situácii sa nachádzajú Ukrajinci. Táto skúsenosť mi opäť potvrdila, akú silu má fyzický kontakt a pomoc. Neviem po rusky a oni nevedeli po anglicky. Tak sme sa dorozumievali rukami, nohami. No ako sa dalo. Veľmi silným okamihom bolo pre mňa, keď sme s kamarátkou odprevadili dve mamky s deťmi na parkovisko. Pomohli sme im s kuframi a  skontaktovať sa s pánom, ktorý po nich prišiel. Keď si nakladali batožinu, zabávali sme deti a ony sa neskôr snažili poskladať detský kočík. Nešlo im to a pani povedala: „Nechajte, dievčatá ho dajú iným." Keď už odchádzali, objali nás. Všetky sme mali oči plné sĺz. Boli nám tak veľmi vďačné, hoci nepoznali ani naše mená a strávili s nami sotva pol hodiny. Uštedrili nám objatia, na ktoré nikdy nezabudnem.                                      

Klára Genčúrová (2.B)