V pôstnom období začala dievčatám zo školského internátu možnosť dobrovoľníctva v Geriatrickom centre sv. Lukáša. Prečítajte si skúsenosť jednej z nich.
„Je to jeden z najúžasnejších faktov tohto sveta, ako slnečné svetlo, alebo začiatok jari, alebo odraz tej veľkej striebornej lastúry, ktorú voláme mesiac v tmavej nočnej vode. Usmievaš sa? Ach, keď to stratíš, už sa ďalej usmievať nebudeš.“ (Oscar Wilde)
Oscar Wilde vo svojej knihe Obraz Doriana Graya opísal mladosť ešte tisíckrát vznešenejšie, čarovnejšie, nekonečne obdivujúco, ako skutočnú silu alebo jedinú vec, ktorú sme hodní mať. Mala som tú česť spoznať ľudí, ktorí túto, nazvime to vec, stratili. Tak ako to stratíme aj my všetci ostatní, tínedžerskí výrastkovia. Takí krásni, no pritom takí nemúdri.
Počúvala som a počúvala všetky historky, trápenia, obavy, radostné okamihy. Tíško som sedela a všímala si každú jedinú vrásku, každú šedinu, všímala som si telo, oči, úsmev, dokonca aj slzy. Videla som ako sa im rozžiarili blednúce oči keď pred sebou uvideli mňa, nevyrovnanú tínedžerku. Privítali ma a chceli mi povedať všetky tajomstvá života. Vraveli, že život je krásny a nepredvídateľný.
Verte mi, nikdy predtým som nemala takú možnosť vidieť seba tak jasne. Nezmohla som sa na veľa, len ich podporiť slovami „nebojte sa, všetko bude v poriadku, bude lepšie. Vždy je tu nádej.“ A oni odpovedali „dúfam“. Slovíčko „dúfam“ mi v tom okamihu prišlo také drahé, nádherné, no aj nenaplnené. Bála som sa, že som im nedala slová, ktoré potrebovali počuť, ale napokon po niekoľkých návštevách mi došlo, že nepotrebovali moje slová. Potrebovali moje srdce, ktoré ich vypočuje a bude si vážiť ich nevšedné slová. A tiež potrebovali môj jemný dotyk, po ktorom zistili, že v nich je presne tá istá túžba cítiť blízkosť druhého. Vzájomná radosť bolo to, s čím som na konci každej návštevy najviac spokojná. Zaslúžia si okolo seba pozorné uši.
Ak ešte máte starých rodičov, choďte a vypočujte si ich, zasmejte sa s nimi na veciach, ktoré im pripadajú vtipné a nežne sa ich dotknite. Dotknite sa ich rúk, pretože tie sa dotkli toľkej bolesti a lásky zároveň, že by bol hriech nedotknúť sa. Pamätajte, zaslúžia si to.
Autor: Veronika Rerková
