,,Robím to, čo ma napĺňa, a to ma posúva vpred.“

Zuzana Paňková (19) sa už od šiestich rokov venuje slalomu na divokej vode. Okrem toho, že je juniorskou majsterkou Európy (2021), juniorskou majsterkou sveta (2022) a vicemajsterkou sveta (2022), si nedávno splnila sen o účasti na olympiáde. O tom, ako sa dá skĺbiť štúdium a šport, i o tom, aký bol Paríž 2024, sa dočítate v tomto rozhovore.

Začnime zľahka. Ako sa máš, Zuzka?
Srším radosťou, lebo som akurát zmaturovala, úspešne, takže sa cítim veľmi dobre.

Aká teda bola maturita?
Maturita je naozaj veľký strašiak, mala som aj ťažké chvíle, ale keď nevieš, profesori ti pomôžu a najhoršie, čo môžeš urobiť, je byť ticho. Zvládla som to, som rada, viac som sa toho bála, ako som sa mala. (úsmev)

Z toho si určite vezmeme príklad. Ty si 4 roky balansovala medzi tým, že si športovkyňa, úspešná už v takom nízkom veku, a zároveň študuješ. Aký je tvoj recept, ako sa to dá vyvážiť?
Vedela som to vyvážiť vďaka tomu, že som robila niečo, čo ma napĺňalo a bavilo, to mi dávalo takú energiu do učenia. Aby som mohla robiť to, čo ma baví, musím byť dobrá žiačka. Ak budem dobrá žiačka, budem dobrá športovkyňa, lebo tie princípy ťažkého tréningu - robiť niečo, aj keď sa ti nechce, som z tréningov presunula do školy. Takže v tom je ten balans. To odporúčam aj tým, čo majú len školu – nájsť si niečo, čo ich napĺňa, a potom tá škola pôjde s tým.

Tebe sa podaril nesmierny úspech. Stala si sa našou najmladšou reprezentantkou na olympiáde a potom si sa dozvedela, že si aj vlajkonosičkou spolu so svojím kolegom Jakubom Grigarom. Aké pocity si ohľadom toho cítila, najmä v momente, keď si držala vlajku?
Tak áno, byť najmladšou členkou reprezentácie nie je jednoduché. Od mladého sa veľa nečaká, ale ja sa považujem za športovkyňu, ktorá patrí do top 10. Áno, som mladá, ale chcem podávať dobré výkony. A to, že ma vybrali za vlajkonosičku, bol môj splnený sen. Od mala som si spievala tú Coca-Cola pesničku ,,When I get older, I will be stronger“  a prestavovala si, ako budem mávať vlajkou práve na olympiáde a splnilo sa mi to. Navyše s takým skvelým človekom, ako je Kubo Grigar. Takže bolo to úžasné, aj keď počasie veľmi nevyšlo, no bolo to nezabudnuteľné. Hoci človeku bola zima, bolo mokro... Vlajka bola dosť ťažká, viali sme ňou 40 minút. Kubo síce viac než ja, ja som sa mohla skryť do podpalubia, keď pršalo (úsmev). Trubka bola z plastu, šmýkala sa a vtedy som musela mávať o to viac. Ten pocit bol neskutočný, mala som možnosť s ňou viať spolu s Kubom práve, keď to snímali kamery. Nasávala som atmosféru, v duchu si spievala tú pesničku, lebo to je raz za život.

Takže zmes národnej hrdosti a silového tréningu. Počas šampionátu športovci bývajú v olympijskej dedine. Vedela by si nám priblížiť, ako to tam vyzeralo a ako vyzeral tvoj bežný deň v nej?
Ja som mala to šťastie, že som bývala v hlavnej olympijskej dedine, lebo ich bolo viac. Jedna bola na Tahiti (dejisko súťaže surfistov, pozn. red.), kde športovci bývali na veľkej lodi. Potom bolo viacero takých menších, satelitných, ako napríklad v Chateraux, kde boli strelci. Bola neskutočne obrovská, celkovo za celú olympiádu tam bývalo 10 000 športovcov, naraz okolo 6–7 tisíc. Tá atmosféra a vedomie, že každý jeden človek, ktorý tam bol, neskutočne pracoval na tom, aby sa dostal na olympiádu, mi pomohlo. Ja som bol dosť nervózna, lebo to, o čom som snívala, sa dialo. Ale potom som si uvedomila, že každý športovec okolo mňa prežíva to isté, že chce podať tie najlepšie výkony... A byť s menami ako Simone Biles (americká gymnastka), Tom Daley (britský skokan do vody) a inými svetovými športovcami bolo neskutočné a veľmi ma to motivovalo pracovať na sebe. Keď som sa išla napr. o piatej ráno rozvalcovať do posilňovne, lebo som mala skorý tréning, tak niekto už 40 minút bežal na páse. Jednoducho, keď si zbieral posledné zvyšky motivácie, to bolo to miesto, kde si ju našiel. Strava bola skvelá, ubytovanie tiež, moderne vybavená posilňovňa. K dispozícii bol aj lekár na zdravotnú prehliadku či kaderníctvo. Malé mestečko tých najlepších športovcov na svete.

Kanál, na ktorom si súťažila, sa nachádzal cca hodinu cesty od Paríža. Aké boli jeho špecifiká, výnimočnosti?
V našom športe je každá trať výnimočná, má svoje špecifické prvky a týmto kanálom tečie obrovské množstvo vody, až 13 kubíkov, čo je na moderné trate pomerne dosť. Sila vody bola ohromná, pri niektorých prejazdoch cez valce bolo potrebné dosť zabrať, na iných úsekoch si mohol loď rozbehnúť a niekde ju bolo potrebné riadiť. Takže by som ho zaradila medzi kondične náročné trate, možno aj pre jeho dĺžku. Nemá tie najťažšie, najnáročnejšie prvky, tí najlepší by ich mali ovládať. Ruky som po jazde mala veľmi unavené, je to asi tretí najťažší kanál, ktorý som jazdila.

A v porovnaní so slovenskými kanálmi?
Tak na Slovensku máme klasický kanál v Liptovskom Mikuláši, ktorý bol modelovaný podľa rieky, ale v súčasnosti to už nie je bežné, jazdí sa na umelých prekážkach. A tie isté umelé prekážky, aké boli v Paríži, máme v Bratislave, ale tam je úplne iný spád, iná rýchlosť vody. Takže možno tvorili tie isté vlny, ale v našom športe je najdôležitejšie trénovať priamo na športovisku, čo sa nám podarilo. V podstate si to nevieš natrénovať iba na domácich kanáloch.

Na to, aby si podala čo najlepší výkon, sa musíš nesmierne koncentrovať. Máš nejaké svoje osvedčené tipy, nejaký ,,sústreďovací“ rituál?
Mám rôzne techniky vďaka svojmu mentálnemu koučovi, s ktorým pracujem už 5 rokov. Dôležité je uvedomiť si, že ak nefunguje hlava, môžeš mať natrénované, koľko chceš, môžeš mať najlepšiu fyzičku, ale dobrý výkon nepodáš. Treba teda pracovať s tým mentálnym nastavením, či už sa rozprávať so sebou – nehanbiť sa a hovoriť si ,,Ty to dáš, je to dobré“. Vnímať svoje myšlienky, ale nezaoberať sa nimi, nechať ich odísť. Podľa mňa je najlepšou vecou na upokojenie náš dych. Čím dlhšie vydychuješ, tým viac sa upokojíš, a keď sa dlhšie nadychuješ, nabudíš sa. Využívam aj meditáciu či rôzne vizualizácie – predstavujem si, že už som v cieli, mám jazdu za sebou. Čiže keď idem trať naostro, v hlave som ju prešla už tridsaťkrát. Pred každými pretekmi robím to isté, takže hoci každé preteky sú iné, moje telo má pocit, že už to zvládlo.

A pomáha ti to aj v reálnom živote, v nejakých stresových situáciách...
Neskutočne, ja som bola najväčší stresman z celej triedy, triasli sa mi ruky, keď som mala prezentovať nejaký projekt pred spolužiakmi. A keď som začala štartovať na svetových pohároch, bolo jednoduchšie zvládnuť prezentácie. Nebolo to preto, lebo tam bolo päťtisíc divákov a v triede menej, ale naučila som sa veriť v seba, v svoje schopnosti. Uvedomila som si, aká je dôležitá príprava. Ja svoje sebavedomie staviam práve na príprave – mám prečo si veriť, keď som sa sem dostala. A ak príde nejaká stresová situácia – no, zaslúžila si si, ty si sa nominovala, tak to teraz musíš zvládnuť (úsmev).

Tak mi napadá, akú úlohu hrajú diváci pri výkone športovca? Je možno ťažšie sa koncentrovať?
Počas jazdy na to úplne zabudneš, sústredíš sa na to, čo a ako máš urobiť. Ideálne sa dostaneš do stavu flow – robíš všetko automaticky a len sa, akoby z diaľky, dívaš na svoje telo. Ale, samozrejme, sa môže stať, že ťa diváci rozhodia, ale najdôležitejšia je tá príprava pred. Byť hodinu a pol pred štartom na športovisku, vidieť tam dvanásťtisíc divákov, vtedy môže byť ťažké sústrediť sa iba na seba. Mňa osobne to naburcovalo, že toľko ľudí sa prišlo pozrieť aj na mňa, najradšej by som sa iba kochala pohľadom na tribúnu, ale ja som tu prišla súťažiť.

Aká bola atmosféra medzi pretekármi, či už v našej reprezentácii, alebo medzi tými najlepšími zo sveta?
Neskutočná. V našom športe, teraz hovorím o slalome, ide každý sám za seba a porovnávajú sa iba časy. Každý chce vyhrať, ale nechce druhého poraziť. Aspoň ja to tak vnímam. Držíme si navzájom palce a chceme, aby sa každej išlo dobre. Či sme si pozerali trať alebo sme trénovali, boli to úžasné chvíle byť s tými najlepšími. Najradšej by som sa iba pozerala, ale aj ja som prišla na tréning (úsmev). Máme úžasný tím, či je to Kubo Grigar, Eliška Mintálová, alebo Matej Beňuš, sú to úžasní ľudia. Navzájom sme si fandili až tak, že my športovci alebo naši tréneri sme mali problém hovoriť, lebo sme si vykričali hlasivky. To je aj to, čo sa mi páči na našom športe, tá čistota, že si prajeme.

Aké je to, súťažiť so svojimi detskými idolmi?
Nebola to prvá príležitosť, keď som sa s nimi stretla, jazdím v seniorkách už 4 roky. V ten prvý rok som si ani nemyslela, že s nimi môžem súťažiť, nechcela som ich poraziť. Na prvých majstrovstvách Európy som pár z nich aj porazila v kvalifikácii. Premýšľala som, či tam patrím. Ale úprimne, za väčšinou zo svojich idolov som stále nešla, jazdím s nimi 4 roky, ale nejako som sa neodhodlala im poďakovať za to, že oni ma motivovali a aj vďaka nim som tam, kde som. V K1 by som povedala, že patrím zhruba do top 15, v C1 do top 10. Je to neuveriteľné, keď na autogramiádach prídem na to, že aj ja som niečí idol, nemôžem tomu uveriť.

Myslím si, že si to zaslúžiš, Zuzka. Na olympiáde si súťažila v kategórii C1. Do finále si sa kvalifikovala z deviatej priečky a napokon si obsadila nádherné 4. miesto. Ako si vnímala svoju finálovú jazdu vtedy a ako ju vnímaš s odstupom teraz?
Keď dáme bokom to štvrté miesto – lebo keď ľuďom povieš, že si obsadil štvrté miesto, povedia si, že to mohlo byť aj tretie – a áno, bolo to kúsok od medaily. No ja viem, že som viac dať nemohla. Tá jazda mala neskutočnú kvalitu a ja vždy idem po výkone. Dobrý výkon = dobrý výsledok. Urobila som dve maličké chybičky a možno by to stačilo, ale keby, keby... Keď už používame to keby, musíme ho dať k všetkým športovcom. Môj výkon bol veľmi dobrý, no boli aj také športovkyne, ktoré viac pokazili jazdu. Takže tak, ako som skončila štvrtá, som mohla byť aj šiesta a možno by som mohla byť aj tretia, ale taký je šport. Každý športovec by vo svoj ideálny deň predviedol ideálnu jazdu. Ale deje sa to tu a teraz a v tej chvíli som podala najlepší výkon, na ktorý som pyšná, som s ním spokojná. S odstupom času sa môj názor nemení. Po finálovej jazde som cítila aj trochu smútok, lebo to bolo kúsok od medaily. Bolo to kúsok od medaily, máš byť na čo hrdá! Takže v tom sa zmenil môj postoj.

Súťažila si aj v kajak krose, čo je pomerne nová disciplína. Ako sa ti súťažilo?
Áno, je to novinka, bol prvý raz predstavený na tejto olympiáde. Ja som ho začala trénovať až v roku 2021, hoci vznikol v roku 2018. A ako každý nový šport sa intenzívne vyvíjal, v olympijský rok väčšina športovcov ani nemala lode. Každá mala mať špeciálnu farbu, výrobcovia nevedeli, ako to vyrobiť. Takže sme museli prekonať veľa prekážok a stále je to náročné na trénovanie. Na tréning je potrebných viac lodí, dobré podmienky. Krajiny ako Veľká Británia, Francúzsko alebo Švajčiarsko už vedia, ako na to, ale my... Ale nie je to iba v tom, je to odlišné od vodného slalomu. Na slalome sa mi páči to, že môžeš byť malý, útly ako ja a stále mať rovnaké šance ako vyšší, prirodzene silnejší športovec. Ale kajak kros je kontaktný šport, kde váha, výška hrajú veľkú rolu. Takže takticky som ja vždy tá, ktorú sa ostatné športovkyne snažia vyradiť z hry, čomu ja rozumiem, ja by som robila to isté. Uznávam, že tie výsledky neboli najlepšie, ale je to športová hra. Raz ti to vyjde a inokedy nie.

Myslíš si, že to zapadá do športov na divokej vode? Predsa len K1 aj C1 sú o jednotlivcoch a toto je kontaktný šport...
Je to čosi špecifické a ja rozumiem, že ho zaradili do ,,rodiny“. Keď sa chce široká verejnosť pozrieť na vodný slalom, napríklad na finále, nie je vidieť rozdiel medzi prvom a desiatou loďou. Ale kajak kros je jednoduchý na pochopenie, je to čosi nové, zaujímavé. Je to športová hra a tie sú teraz populárnejšie. Je to v podstate úplný opak, vodný slalom je ladnejší, krajší. Aj toto má niečo do seba a možno to pomôže nášmu športu spopularizovať sa, lebo sú na to celkom dobré ohlasy. Verím, že sa táto disciplína bude ďalej vyvíjať, súťaženie bude bezpečnejšie a trénovanie jednoduchšie. Ja však plánujem zostať pri slalome.

Paríž 2024 si určite zapamätáš ako svoju prvú olympiádu. Ktorými 3 slovami by si ho opísala?
Fúúú, náročná otázka. Hm... (chvíľka napätia) Výnimočný, neskutočný, čarovný.

Ako sme už aj spomínali, nedávno si úspešne ukončila štúdium na našom gymnáziu. Ako budeš na GTA spomínať, máš nejaké obľúbené momenty?
Keď sa povie GTA, spomeniem si na to, že ono mi umožnilo ísť za svojím snom, veľmi mi pomohlo. Či učitelia, ktorí mi odpovedali na správy aj v neskoré večerné hodiny alebo boli ústretoví pri dopisovaní písomiek. Zapamätám si ho ako prostredie, ktoré mi pomohlo rásť a dokázať veci, ktoré sa zdali byť nedosiahnuteľné. Spomeniem si, ako mi všetci gratulovali, keď som sa vrátila z nejakej veľkej súťaže. Spolužiaci mi vraveli, že ma počuli v rádiu, no niektorým to liezlo na nervy, že museli kvôli mne pozerať správy (úsmev). Bolo to aj miesto, kde som si mohla oddýchnuť, len tak sa porozprávať s kamarátmi. Úžasná komunita.

Taká tvoja tretia rodina, to je krásne. Vrátila si sa z olympiády, zmaturovala si. Čo ťa čaká najbližšie?
Čaká ma rok bez štúdií, chcem si dať pauzu a pracovať na tých veciach, ktoré mi v mojom športe nejdú. V sezóne 2025 ma čakajú MS v Austrálii, nikdy som tam nebola a veľmi sa tam teším. ME na olympijskom kanáli, takže sa tam opäť vrátim, na čo sa tiež teším. Najbližšie týždne budem oddychovať po maturite a postupne začnem trénovať, lebo som mesiac nebola na vode a bojím sa, ako to bude vyzerať (úsmev).

Na záver – čo by si odkázala gtačkárom, možno ďalším úspešným športovcom, ktorí tak ako ty balansujú medzi športom a školou?
To balansovanie určite nie je jednoduché a veľakrát to nebude 50 na 50, nemôžeš bojovať na dvoch frontoch naraz. Áno, som športovkyňa a ľudia vravia, že som dokázala úžasné veci, ale sú za tým aj zlé známky, zlé tréningy, zlé preteky. Netlačiť na seba, všetko má čas. Až tak to nehrotiť, nechcieť byť stopercentný. Naučiť sa pracovať s tým, že máš len určité množstvo energie a mentálnej kapacity, potrebuješ a zaslúžiš si oddychovať. GTA to veľmi dobre chápe.

Veľmi pekne ti, Zuzka, ďakujem za rozhovor a za celé spoločenstvo nášho gymnázia ti prajem všetko dobré.
Eliška Sabolová, 3.B