Z úpätia košických vrchov sme zostúpili. Niečo o trochu viac ako štyridsaťosem hodín stačilo každým rokom rozširujúcej sa skupine hľadačov krásy, aby sa ponorili do hlbín Banskej Štiavnice ...
Prvýkrát. Druhýkrát. Tretíkrát. Na počte nezáležalo. Dotyk krásy ponúkol opäť to isté a predsa niečo iné. Workshopy, vedené odbornými lektormi, zamestnali naše sobotné ruky hlinou, farbami, sklom, textilom, kamerou, fotoaparátmi, slovom, hudobnými nástrojmi. Každý zostupoval do tej svojej hlbiny. Hľadali sme ju. V hlúčiku dominikánov postávajúcich pri novom knižnom debute, vo farebnej hline, v spoločnosti Trojičného námestia a Nového zámku, pred a za objektívmi fotoaparátov, v melódii štiavnických kaviarní ... V nedeľné ráno sme do nej napokon spolu vstúpili. Banskými štôlňami sa v pôstnom tichu rozozvučalo z desiatok sŕdc nedeľné Crédo! Potom nastal čas, aby sme z hlbín vyšli na povrch. Z tmy na svetlo vyjsť nebolo jednoduché, tak ako nebolo jednoduché sa nedeľným vlakom so smerom jazdy: Košice vracať do životov, ktoré sme tam v piatok nechali.
Dotyk krásy bol zase niečo hlbinne hlboké a ak by ste sa o tom chceli presvedčiť, skúste nabudúce. Ktovie, kde sa krásy budeme dotýkať o rok.
(autor: Z. Burdová, 4. A, foto: Z. Burdová a archív DK)
