„Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“ Matka Tereza.

Keďže to, čo sme zažili na Landarte, sa nedá popísať slovami, sa budem snažiť vysvetliť myšlienkami.

Bol to maturitný štvrtok, keď nás sr. Blažka vzala do Kavečian. Hm, vyzerá to jednoducho, no už len tá cesta a príchod, to boli zážitky. Začali sme to celé modlitbou pri strome, kde sa táto tradícia opakuje už niekoľko rokov.

Nehľadiac na školu, naše problémy a starosti, sme nechali vládnuť našu fantáziu. Príroda vtedy bola ako čisté plátno, kde sme mohli maľovať to, čo sme mali na srdci. Ako všetko dobre, tak aj náš výlet sa pomaly, ale isto skočil. Pobalili sme si ruksaky, zahasili oheň a išlo sa na najbližšiu zastávku.

Áno, celé sa to nieslo v tichu. Ukázali sme prírode čo do nás Boh vložil, lebo „krása obklopujúca človeka spätne vplýva na jeho vnútro.”

Sepeši 1.C

 FOTO: Šimon Sepeši, 1.C