Začiatok Knihy múdrosti vyzýva hľadať Pána v úprimnosti srdca. Životné skúsenosti nás veľmi skoro naučili, že na prežitie sa musíme pretvarovať. Po prvom treste v detstve nám to zapracovalo v našej malej hlave a povedali sme si, že viac nedovolíme, aby boli odkryté naše chyby, lebo to znamená dostať trest. A potom ešte mnohokrát. Keď sme vyrástli, zistili sme, že nemôžeme celkom mlčať a byť ticho ohľadom svojho vnútra, a preto - v závislosti od dôvery k iným - sme sa naučili niečo z hĺbky srdca vyniesť na svetlo. A často nás to núti hovoriť nie to, čo v skutočnosti prežívame a myslíme si o danej veci, ale to, čo iní očakávajú, že povieme. Jednoducho: povedať to, čo sa má, nie to, čo si naozaj myslím.
Určite sa nedá hocikomu rozprávať o svojom srdci. Ale tento postoj sa nám dostáva aj do modlitby. Božie slovo dnes hovorí o postoji voči Pánovi, že to má byť v úprimnosti srdca. Keď prichádzam pred Boha, musím si uvedomiť, kto je. Lebo jemu nestačí v modlitbe povedať tak ako ľuďom - to, čo sa patrí, to čo sa sluší. On je Boh, preniká do môjho srdca a vie o mne všetko. (Ž 139) Ako smiešne a hlúpo vyzerá učesaná modlitba, ktorej vonkajšie vyjadrenie nezodpovedá postoju srdca! Navonok chválim Pána, ale v hĺbke srdca mu vyčítam, že mi neodpovdá, že mu nerozumiem, že sa cítim byť ním oklamaný... A on je Boh. On vie, čo je v mojom srdci a preto je taká modlitba pokusom oklamať Boha ohľadom svojho skutočného prežívania. Ako len musí Boha bolieť môj postoj! A preto väčšinou je takáto modlitba pre mňa ťažká, nepríjemná, a po čase je len veľkým bremenom - dať Bohu niečo, čo aj tak nebude fungovať. A prečo sa na neúprimnú modlitbu Boh odmlčí? Odpoveď sme počuli v piatom verši.
"Lebo pred pretvárkou uteká svätý duch výchovy..." (Múd 1,5)
Ak pri modlitbe moje slová neodrážajú moje vnútro, tak dochádza k pretvárke. Možno aj z tejto skúsenosti vzniklo príslovie: úprimné zahrešenie je lepšie ako falošný otčenáš. Nemyslím si, žeby to bolo treba brať doslovne, ale je v tom veľká pravda. Povedať pred Bohom úprimne, čo prežívam však ešte nie je všetko. Je to len prvý bod. Nasleduje vypočuť si to, čo prežíva Boh pri pohľade na mňa. Veľmi dobrým príkladom sú emauzskí učeníci. Ježiš ich nechal, aby úprimne vyrozprávali celú bolesť a sklamanie svojho srdca. Ale potom im otváral oči, aby rozumeli Písmu aj lámaniu chleba. Tam, kde sa už nachádza úprimnosť srdca, tam nastupuje Božia výchova. Prajem vám, aby ste zažili vlastnú skúsenosť v obidvoch bodoch. Že ak budú vaše modlitby úprimným odrazom srdca, že potom nastúpi výchova Božieho Ducha.
Pondelkový príhovor - o. Henrich Grejták, kalpán UPC Košice
